Skrytá príčina mnohých chorôb

Ak trpíte nejakou chronickou chorobou a navštevujte preto lekára, stalo sa vám niekedy, že sa vás lekár spýtal na stav vášho vnútra? Ako ste na tom v práci, v rodine, či ste šťastní alebo či máte nejakú formu stresu alebo úzkosti? Dosť o tom pochybujem. Aj keď je dnes stres často spomínaný v médiách a veľa ľudí na enormnú mieru stresu upozorňuje, tak do lekárskej praxe sa to akosi nepremieta.

Oddelenosť verzus prepojenosť

Jedným z dôvodov môže byť, že s postupujúcim rozvojom vedy a technológií dokážeme skúmať veci ďaleko pod atomárnou úrovňou, a došlo tak ku značnej špecializácii vedných oborov, medicínu nevynímajúc. Výsledkom je, že máme mnoho skvelých odborníkov na mnoho veľmi úzkych oborov, ktorí avšak často zo zreteľa strácajú celok. Tisícročné filozofické systémy a systémy tradičnej medicíny vychádzali z faktu, že všetky javy sú vzájomne prepojené, že nič neexistuje oddelene samo o sebe. Prístup dnešnej západnej modernej medicíny je bohužiaľ často presne opačný. Ako hovorí kanadský lekár Gabor Maté : „Boj s najzávažnejším onemocněním napriek všetky dosiahnuté úspechy v zásade zlyháva, pretože hľadá príčiny zhubnosti censoredov v bunkovom mechanizme. Snažiť sa nájsť príčinu nejvážnějších chorob na bunkovej úrovni je rovnaké, ako snažiť sa pochopiť príčinu dopravnej zápchy skúmaním funkcie spaľovacieho motoru.“

Jeden z kanadských výskumov napríklad zistil, že pokiaľ bol niekto vážne traumatizovaný v detstve, má skoro o 50% väčšie riziko, že v dospelosti ochorie najzávažnejším onemocněním. Psychiater a autor mnohých kníh Daniel Siegel došiel k podobným záverom a zaviedol nový termín – interpersonálna neurobiológia – je veda, skúmajúca ako naše vzťahy (s druhými a hlavne so sebou samými) ovplyvňujú našu fyziológiu. Pravda je väčšinou taká, že ľudia ochorejú nie napriek ale kvôli svojmu životu.

Prepojenosť všetkých javov je základom fungovania vesmíru.

Stres – čo to je a kde sídli

Prvé, čo človeka napadne je, že sa za posledné desiatky rokov výrazne zmenilo okolité prostredie. Všetko sa zrýchlilo, sme preťažení veľkou väčšinou nepotrebnými informáciami. Takže pri prvotnom pohľade sa zdá jasné, že stres prichádza z vonkajšku. Ale ako to niekedy býva, tie najväčšie ilúzie bývajú šikovne zakryté.

Moderné medicínske myslenie vidí stres paradigmatom oddelenosti tela a mysle, a preto teda veľmi zjednodušene. Ako vysoko rozrušujúcu externú izolovanú udalosť, ktorou je napríklad strata zamestnania, rozpad manželstva alebo smrť blízkej osoby. Tieto udalosti sú samozrejme zdrojom stresu pre väčšinu ľudí. Avšak existujú druhy stresu, ktoré sú omnoho zákernejšie a škodlivejšie vďaka svojmu dlhodobému skrytému pôsobeniu. Vnútorne generovaný stres si vyberá svoju daň, bez toho, že by to vypadalo nejako nezvyčajne.

Pre toho, kto je zvyknutý na vysokú úroveň vnútorného stresu už od detstva, je tento stav normálny a naopak diskomfort alebo nudu pociťuje pri jeho nedostatku. Ľudia dokonca môžu byť závislí na stresových hormónoch ako je adrenalín a kortizol generovaných vlastným telom.

Keď ľudia popisujú svoj stres, tak často majú na mysli nervové napätie spôsobené zvýšenými nárokmi v zamestnaní, rodine, vzťahoch apod.. Ale nervové napätie nemusí nutne znamenať stres. Stres nie je záležitosťou subjektívneho vnímania. Jedná sa o merateľný súbor objektívnych fyziologických dejov v tele, zahrnujúcich mozog, hormonálny aparát, imunitný systém a mnoho ďalšieho. Zvieratá aj ľudia môžu byť v strese bez toho, aby si toho boli vedomí. A to je práve prípad vnútorne generovaného stresu.

Za reguláciu stresových reakcií sú zodpovedné tri základné telesné systémy. Endokrinná sústava, centrálna nervová sústava (konkrétne autonómny nervový systém, ktorý ovláda nevedomé funkcie) a imunitný systém. Endokrinná sústava žliaz s vnútornou sekréciou, konkrétne osa – hypotalamus- hypofýza-nadobličky (osa HPA), patrí k jednému z hlavných, autoregulačných systémov tela. Zdravý stav všetkých týchto systémov je dôležitý pre našu vitalitu. Akékoľvek ich narušenie či nesúlad môže viesť k zdravotným ťažkostiam a chorobám.

Vnútorný stres

Ak začnete poctivo skúmať odkiaľ stres prichádza, tak s údivom môžete zistiť, že príčina je v nás samotných. Kde konkrétne? V našom spôsobe ako vnímame svet, v našich myšlienkových schémach, v našom naučenom reagovaní na situácie. Vnímame okolitý svet optikou nášho neurobiologického nastavenia a táto optika je bohužiaľ veľmi často zásadne pokrivená. Problém je v tom, že keď začneme toto pokrivenie skúmať, tak ho skúmame práve onou pokrivenou optikou a teda sa nám všetko javí, že je v poriadku. Chybne nastavený nervový systém totiž disponuje mnohými mechanizmami, ktoré toto chybné nastavenie zakrývajú.

Ako to vzniklo?

Možno sa pýtate, ako toto všetko vzniklo. V prírode žiadna odchýlka od normálu nie je náhodná a má svoj význam a nie inak je tomu i v tomto prípade. Tejto problematike je venovaný rad kníh, ale v skratke je možné povedať, že k pokriveniu nášho vnímania dôjde v detskom veku vplyvom stresu, s ktorým si ešte nevyvinutý detský mozog/nervový systém nevie poradiť inak ako tak, že v rámci snahy zachovania spojenia so starajúcou (opatrujúcou) osobou potlačí vlastnú autenticitu – teda schopnosť jednať v súlade so svojimi pocitmi. A tento chybný spôsob náhľadu na svet a s tým súvisiace jednanie sa upevňuje a potvrdzuje ďalšími udalosťami nahliadanými touto pokrivenou optikou a prenáša sa až do dospelosti. A je to práve táto pokrivená optika, ktorá vytvára stres, ktorý zaťažuje a ničí náš organizmus.

Presnejšie povedané potlačením svojej autenticity, dôjde k odpojeniu od vlastných emócií. A v dnešnej dobe, kedy sú naše základné potreby väčšinou zaistené, sú pre moderného človeka práve emócie najväčším stresorom. A keďže sme od nich odpojení, tak ich nedokážeme korigovať a tieto nekorigované emócie prostredníctvom stresovej reakcie ničia naše telo.

Fyziologicky sú emócie sami o sebe elektrické, chemické a hormonálne výboje prebiehajúce v nervovom systéme. Emócie ovplyvňujú funkciu hlavných telesných orgánov a sami sú týmito orgánmi ovplyvňované. Stres je kaskádou fyzických a biochemických odpovedí na silný emočný podnet.

Potlačená autenticita v skutočnosti znamená, že je prekrytá ilúziou, nie, že by zmizla alebo neexistovala. Po odhalení ilúzie sa objaví v jej prirodzenej sile.

Ako narovnať pokrivenie

Ako sa dostať späť do rovnováhy, ako obnoviť autentické jednanie? Celé je to dosť zložité, pretože za prvé je veľmi ťažké celý tento klam odhaliť a za druhé len odhalenie je nedostatočné, pretože to, čo bolo na začiatku iba chybným náhľadom sa somatizovalo – vytvorilo siete neurónov v mozgu a nervovom systéme, ktoré celý klam podporujú a udržujú v chode. Je teda nutné pracovať s mozgom a autonómnym nervovým systémom. Ale ako keď sa jedná o systém, ktorý nedokážeme ovplyvniť vlastnou voľou? Opäť sa jedná o pomerne zložitú problematiku, ktorá je výborne spracovaná napríklad v knihe The body keeps score od doktora Bessela van der Kolka, ktorý sa výskumu tejto oblasti venuje niekoľko desiatok rokov.

V zásade sa jedná o dva kroky:

Obnovu emočnej kompetencie
Harmonizáciu ANS (autonómneho nervového systému)

Obnova emočnej kompetencie

V dnešnej spoločnosti emočná kompetencia často chýba, pretože absencia emócií je považovaná za výhodu. A racionalita je často stavaná do protikladu k emóciám.

Emočná kompetencia vyžaduje:

schopnosť cítiť naše emócie, aby sme si dokázali uvedomiť, že sme v strese
schopnosť efektívne vyjadriť naše emócie a tým presadiť naše potreby a zachovať si tak integritu emocionálnych hraníc
schopnosť rozlišovať medzi psychologickými reakciami, ktoré sa vzťahujú k súčasnej situácii a tými, ktoré predstavujú pozostatok z minulosti. Teda oddeliť neuspokojené a nevedomé potreby z detstva. Ak sa rozdiely medzi prítomnosťou a minulosťou stierajú, budeme vnímať stratu a hrozbu (stres) tam, kde žiadna neexistuje.
povedomie, čo je naša skutočná potreba a vyvarovanie sa jej potlačovaniu len preto, aby sme získali prijatie od druhých

Ak vám to príde zložité, skúste začať tak, že miesto, aby ste sa pri rozhodovaní riadili len mysľou, sústreďte sa na vaše pocity v bruchu. Tak sa napojíte na vaše autentické ja.

žena sedí v kancelárii na stole a medituje

Harmonizácia ANS

Ako som už napísal, zdá sa to ako dosť zložitá vec, pôsobiť na niečo, čo je autonómne a nejde teda ovládať voľou. ANS síce nejde ovládať priamo, avšak veľmi efektívne nepriamo. Je príznačné, že po desiatkach rokov skúmania sa odborníci na túto problematiku zhodujú v tom, že najefektívnejšie sú techniky používané tisíce rokov v tradíciách ďalekého východu. Dychové cvičenia, jogové asány, zenová meditácia, chikung, taiči – to všetko vykazuje silné harmonizačné pôsobenie na autonómnu nervovú sústavu. Tieto cvičenia sú súčasťou rôznych filozofických systémov a náuk, ktorých hlavným cieľom je sebapoznanie. A sebapoznanie do veľkej miery súvisí práve s poznaním našich ilúzií a tým návratu k autentickému ja, čo je vlastne emočná kompetencia. Takže praktikovaním napr. jogy sa harmonizuje váš ANS a tým môžete dokázať odhaliť ilúzie vlastnej mysle.

Ešte existuje jedna veľmi účinná metóda pre prácu s ANS a mozgom. Podrobnejšie sa jej budem venovať niekedy nabudúce, ale rád by som sa o nej krátko zmienil. Jedná sa o neurofeedback. Ide o metódu, v ktorej sú prostredníctvom spätnej väzby do mozgu dodávané informácie o jeho vlastnom fungovaní. To vedie k harmonizácii mozgových vĺn a pomocou neuroplasticity mozgu k oprave nevhodných nervových dráh.