Vedieť sa radovať zo všetkého 5/5 (3)

Prinášame vám rozhovor s úžasným človekom, ktorého chytľavý optimizmus je tým najkrásnejším novoročným posolstvom, aké si je vôbec možné predstaviť. A prajeme vám, aby ste si z tohto bohatstva odniesli čo najviac do svojho vlastného života…

Rozhovor s hercom Janom Přeučilom o magickej reči slova, otcových dopisoch z väzenia, zdravom spôsobe života a kráse všedného dňa.

Pýta sa Milan Ohnisko.

Pán Přeučil, ste nielen legendárny herec, ale tiež excelentný rétor. Kde sú počiatky vášho dôverného vzťahu k rodnému jazyku?

Môj záujem o jazyk český a o rétoriku vzbudzoval už môj otec, ktorý pravidelne každú sobotu alebo nedeľu hral mne a mojej sestre Marte bábkové divadlo. Otec sa volal František, maminka Růženka a obaja boli vášnivými divadelnými ochotníkmi. Ich vzťah k materčine do mojej duše výrazne prenikal… Otec čas od času chcel, aby som recitoval, existujú fotky, na ktorých mám v ruke šabličku a recitujem báseň o slivke.

Zásadný zlom nastal pochopiteľne na Divadelnej fakulte AMU, kde som bol po rôznych komplikáciách v roku 1956 prijatý. Mal som ohromné šťastie: mojim profesorom bol vynikajúci herec a charizmatická osobnosť Radovan Lukavský, ktorý v nás vzťah k českému jazyku prebúdzal veľmi intenzívne, techniku filmového herectva nám prednášal Karel Höger a do tajomstiev rozhlasového herectva a rozhlasovej češtiny nás zasväcoval skvelý režisér pán Bezdíček. A mohol by som vymenovať ďalšie úžasné osobnosti, ktoré tam vtedy pôsobili… Takže nie je sa čomu diviť, že práve tam som si k jazyku českému vypestoval veľkú lásku.

Ako činoherec musím pochopiteľne vedieť jazyk perfektne ovládať, pretože slovo má magickú moc. Túto pravdu sa snažím predávať študentom aj na svojich seminároch rétoriky. Naviac v dnešnej dobe počítačov, internetu, sociálnych sietí a tak ďalej dokáže slovo ovplyvniť život človeka na celom svete tak ako nikdy predtým.

Ako vnímate kultúru materčiny vašich mladších hereckých kolegov?

Krásna antická myšlienka hovorí: „Človek má takú váhu, akú váhu má jeho slovo.“ Keď sa rozhliadnem po súčasných generáciách hercov, tak môžem povedať, že mnoho kolegov mojej generácie má jazyk český na špičkovej úrovni. Ale u mladšej generácie – a dúfam, že kolegyne a kolegovia sa neurazia, pretože to ako ich starší kolega myslím len v dobrom – čeština bohužiaľ niekedy zaostáva. Obzvlášť citeľné je to v rôznych televíznych seriáloch, inscenáciách a súťažiach.

A čeština politikov?

Čo sa týka politickej scény, tam je to veľký problém. Sú pochopiteľne politici a ďalšie verejne známe osoby, ktorých čeština je skutočne na výši. Sú ale tiež mnohí iní, ktorých jazyk je bohužiaľ hrozivo zlý. Ja sám sa stretávam s radom významných osobností, ktoré sú vo svojich oboroch veľkými kapacitami, napriek tomu ale nevedia svoje vedomosti pri rôznych prezentáciách adekvátne vyjadriť. Ich prejav je monotónny, šedivý, nezáživný, nevýrazný, neosobný – a to je zásadná chyba.

Je fakt, že rétorika, základy jazykovej reči či jazykové zručnosti by sa mali učiť už od základnej školy. V anglicky a nemecky hovoriacich krajinách sa tomu venuje veľká pozornosť. U nás sa to potom doháňa radom najrôznejších kurzov, čo je ale len chabá náhrada. Predstavte si, že napríklad na pražskej Právnickej fakulte, ktorá sa teší vysokému medzinárodnému renomé, je rétorika len ako voliteľný predmet! Pritom rétorika je odjakživa jednou z prvoradých disciplín právnickej profesie.

Ale nejde len o herectvo alebo právo. Keď si trebárs zapnete v noci BBC a vidíte tam zábery z parlamentu v Londýne, tak oni sa hádajú a majú najrôznejšie názory – ale tá angličtina má vždy úroveň. Zatiaľ čo v našom parlamente… škoda hovoriť.

Keď ste šiel do puberty, bol váš otec zatknutý a odsúdený v procese s Miladou Horákovou. Akú hlbokú stopu to vo vašej chlapčenskej duši zanechalo?

Celá naša rodina bola šťastná, že v tom vykonštruovanom procese so „skupinou Milady Horákové“, ktorý boľševický režim zosnoval, dostal otec doživotie. Pretože pôvodný návrh znel, že trest smrti má dostať všetkých trinásť odsúdených.

Samozrejme, že po celé tie roky, kedy sedel, mi otec strašne chýbal… Čo ale bolo ohromné, že otecko nám z tých kriminálov – či už to bol Mírov, Leopoldov, Valdice alebo Ruzyň – písal krásne dopisy. Niektoré z nich mám dodnes schované a ďalšie má moja sestra Marta. Tie dopisy sú písané paličkovým písmom a otecko nás ich prostredníctvom vychovával a dával nám rady do života.

Zhodou okolností som nedávno jeden z tých dopisov čítal svojej drahej Evičke. Bol to dopis, ktorý mi otecko napísal k dvadsiatinám, a priznám sa vám, že keď som ho čítal, tak mi tiekli slzy.

Čo vám v tom dopise písal?

Písal mi, čo všetko v živote dvadsiate jubileum znamená a ako správne vkročiť do ďalšieho obdobia.

Keď som bol potom, po veľkých peripetiách, v roku 1956 prijatý na pražskú Divadelnú fakultu na obor herectvo, bol som šťastný, pretože to bola moja vytúžená profesia, životná radosť a pocit šťastia, že môžem herectvo vykonávať ako svoju profesiu. A vtedy mi otec písal, čo herecká profesia predstavuje, ako si zachovať svoju úroveň, ako si zachovať svoju noblesu, eleganciu a ako si zachovať aj svoj charakter… On bol nielen milovníkom umenia, ale tiež veľkým vyznávačom myšlienok Tomáša Garrigua Masaryka a osobným priateľom Jana Masaryka a celú tu noblesu ducha sa mi snažil predať.

Viete, u nás bola situácia veľmi komplikovaná, pretože otecko si udržal istú vitalitu aj vo väzení a skutočne ma tými dopismi ovplyvňoval v mnohých smeroch, ale maminka bohužiaľ ten dopad komunizmu a strašný tlak psychicky nevydržala a zomrela.

A ja som bol v situácii, keď som mal pätnásť minút na to v Leopoldove pri Bratislave, to je veľká väznica z dôb Márie Terézie, oznámiť oteckovi, že maminka je mŕtva. To bola šialená situácia: za otcom stál dozorca, za mnou stál dozorca, medzi nami drôtené sklo s mikrofónom, všetko sa nahrávalo… Ale otec moju správu niesol veľmi statočne, pretože vedel, že maminka Růženka na tom bola zdravotne veľmi zle.

Keď sa otec po tých pätnástich rokoch, na ktoré mu nakoniec trest z doživotia znížili, vrátil, náš vzťah bol tou jeho dlhou neprítomnosťou nabúraný, to dá rozum. Ale pozvoľna sme sa k sebe zase približovali…

Otec bol ohromných gentleman – čo je hodnota, ktorej som vďaka nemu veľkým vyznávačom –, takže sme všetky prekážky nielenže prekonali, ale náš vzťah naviac získal novú kvalitu a hodnotu. To je veľká téma, ten môj otec… Rozprávanie na celú knihu.

Než ho zavreli, tak mal svoje nakladateľstvo, že?

Áno. Ocko knižky miloval a v roku 1945, ihneď po vojne, si založil nakladateľstvo Pamir. To bola nakladateľská spoločnosť – a teraz vám poviem niečo, čo je skutočne veľmi pozoruhodné – Elišky Hruškovej a Františka Přeučila. Eliška Hrušková bola ockova priateľka a tú ich nakladateľskú spoločnosť finančne zaopatrila. A ich priateľstvo prerástlo vo veľký vzťah, a keď sa ocko po tých rokoch vrátil z väzenia, tak si ju vzal.

Po druhej svetovej vojne nebola ešte televízia a kniha mala vtedy úplne inú hodnotu ako dnes. Prvá knižka, ktorá v Pamire vyšla, sa volala Veliká noc. Napísal ju Quido Maria Vyskočil a ilustroval Ladislav Šaloun, ktorého socha majstra Jána Husa stojí na Staromestskom námestí. Ocko vydával rad najrôznejších knižiek, vrátane knižnej série „Mladý konstruktér“. To boli pôvabne spracované inštrukcie pre chlapcov, ako si zariadiť doma malú dielničku, ako pracovať s drevom, ako s kladivom…

Viete, otec mal ku knihám skutočne ohromný vzťah. Vždy keď mal nejakú knižku v ruke, tak sa s ňou maznal ako s milenkou. Hovoril mi: „Pozri, Jenčo,“ – on mi hovoril Jenčo – „ akú má krásnu architektúru a úpravu! Akú má krásnu tlač! Pozri na tie reprodukcie, ten papier, tá vôňa, to je nádhera!“ Mám radosť, že sa mi podarilo s režisérom Holečkom jednu knihu z otcovho nakladateľstva natočiť pre rozhlas ako čítanie na pokračovanie. Napísal ju Jiří Voldán a volá sa Pod plachtou cirkusu. Je z cirkusového prostredia, ale ponúka úplne iný pohľad ako Cirkus Humberto Eduarda Bassa. Šlo totiž o starý ruský cirkus… To bolo niečo!

Skrátka Pamir bolo veľmi výrazné a zaujímavé nakladateľstvo. Čo mimo iné dosvedčuje aj fakt, že keď sa otec vrátil z kriminálu, to bolo až v roku 1963 – zhodou okolností tesne pred Vianocami, teda presne v dobe, kedy spolu robíme tento rozhovor –, Zväz českých kníhkupcov a nakladateľov ho menoval svojim čestným predsedom.

A keď som o mnoho rokov neskôr svojej pani Evičke Hruškovej navlátkaal prstienok, tak som si celú tú súvislosť s jej priezviskom silno uvedomoval a vedel som, že je to osud. Pretože Evička rovnako ako Eliška miluje knižky a je neuveriteľne vášnivou čitateľkou.

Vaša prvá žena Štěpánka Haničincová bola veľkou hviezdou môjho detstva, Čertíka Bertíka som ako malý miloval. A vás si tiež dobre pamätám z najrôznejších rozprávok. Ako dôležitá je pre Vás ako pre herca tvorba pre deti?

Ďakujem za túto otázku, pretože ide nielen o veľmi zaujímavú, ale v dnešnej počítačovej dobe aj o veľmi dôležitú tému. Len by som upresnil, že moja prvá žena nebola Štěpánka, pretože pred ňou, to nie je moc známe, som mal také kratučké „manželstvo na skúšku“. Keď som bol ako vojak v Českých Budejoviciach, tak som sa zamiloval do krásnej čiernovlasej dievčiny, ktorá sa volala Mirka. Naše manželstvo vzápätí a nekonfliktne skončilo.

Ale k vašej otázke. Počas všetkých tých televíznych rozprávok, ktoré sa v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch točili – či už to boli ruské byliny, nórske rozprávky, orientálne rozprávky alebo rozprávky francúzske, kde Štěpánka hrala skoro všetky ženské postavy a ja skoro všetky pánske postavy –,sme sa do seba so Štěpánkou zamilovali. Hrali sme spolu pochopiteľne aj divadlo pre deti, veľmi úspešné, pretože Štěpánka bola pre deti idolom. Bola nesmierne obľúbená a vychovala rad generácií.

A viem veľmi dobre, že vaša generácia, pán redaktor, ale aj generácia mladších a starších, na ňu nemôže zabudnúť…

Svoju profesiu asi skutočne milovala, že?

Úplne a bytostne. Tie bábky, či to bol Čertík Bertík, či to bola Kačenka, neboli pre ňu bábky, ale hereckí partneri. A ona vďaka tým bábkam ovplyvňovala výchovu mladej generácie, ktorá vtedy nastupovala. Mimochodom Štěpánka mala veľmi krásnu češtinu, na tom si veľmi zakladala, a veľmi krásne a dobre spievala. To bola vzdelaná, ohromná dáma. Dáma s veľkým D!

A my sme spolu mali divadlo a jazdili sme s ním po krajinách českých. Boli to Štěpánkyne a Bertíkove čáry máry alebo Kostkované pohádky. Na týchto predstaveniach nám veľmi záležalo a vždy sme sa snažili, aby boli na vysokej profesionálnej úrovni.

Krátko predtým ako Štěpánka odišla do hereckého neba, sa na Vinohrady, priamo naproti nám, prisťahovala Evička Hrušková – prvá československá filmová Popoluška. A my sme sa hneď prvý večer po odchode Štěpky s Evičkou zoznámili. A viete ako? Ona u mňa zazvonila, podávala mi tácok s čajom a bábovkou a hovorila: „Sused, teraz budete potrebovať silu.“ To bolo ohromné. Mne vtedy skoro vytryskli slzy.

A po niekoľkých týždňoch, keď bolesť po odchode Štěpky začala povoľovať, som Evičke navrhol: „Čo keby sme skúsili divadlo?“ A ona odpovedala: „Bola by to pre mňa veľká česť.“ A tak sme založili Divadlo Evy Hruškovej a Jana Přeučila. Prvé predstavenie, ktoré sme naskúšali, bolo Šípková Ruženka a hráme ho dodnes, sú tam krásne bábky. Snažíme sa, aby naše predstavenia boli po všetkých stránkach na špičkovej úrovni. Nedávno so mnou začal alternovať Evičkin syn Zdeněk Rohlíček, pretože sme otvorení a snažíme sa celý ten proces priebežne oživovať.

Takže robiť divadlo pre deti je z môjho pohľadu nesmierne dôležité, pretože sa v ňom prebúdza predstavivosť, fantázia a láska k českému jazyku. Evička naviac výborne spieva a naše hry sú plné hudby. Spolupracuje s nami skladateľ Zdeněk Barták, ktorý pre nás tvorí krásne melódie… A taký divadelný tvar, ako je ten náš, pochopiteľne detskú dušičku ovplyvní. A my sme veľmi radi, keď to má rezonanciu a po predstavení za nami prídu učiteľky alebo rodičia a povedia nám: „Už dlho sme tak pekné predstavenie nevideli.“

Čiže ja si myslím, že v dnešnej dobe, kedy je mladá generácia ovplyvnená tabletmi, mobilnými telefónmi, počítačmi a ktohovie čím všetkým ešte, je ten živý kontakt pre ich výchovu a vykročenie do dospelého života strašne dôležitý.

Srší z Vás optimizmus. Máte návod na šťastný život?

To Vám rád poviem, pretože návod na dobrý a kvalitný život je veľmi jednoduchý. Evička mi raz venovala krásnu knižku o správnom životnom štýle a mňa v nej nesmierne zaujala jedna veta: „Umenie života spočíva v tom, uvedomovať si krásu všedného dňa.“ Tou vetou sa Evička i ja riadime a tiež podľa nej žijeme náš vzťah.

Keď sme sa pred dvadsiatimi rokmi s Evičkou zoznámili, tak sme si sľúbili, že budeme náš vzťah denne vytvárať a robiť ho tvorivým, nielen aby nezatvrdol a nezošedol, ale aby bol stále pozitívny. Takže aj problematické situácie, ktoré pochopiteľne i náš život prináša, sa snažíme vždy riešiť s určitým nadhľadom a optimizmom. So zdravou suverenitou a zdravou pokorou – čo je mimochodom myšlienka môjho profesora herectva Radovana Lukavského, ktorý nám hovoril: „Nezabúdajte byť v živote zdravo suverénny a zdravo pokorný.“

Viete, ja mám optimizmus v génoch po ockovi. On mi vždy hovorieval: „Honzo, keď som bol v krimináli, tak som bol trebárs tri mesiace na samotke. A aj keď som nevedel, či je ráno alebo večer, neprepadal som nikdy pesimizmu. I v tej malej cele som chodil. Nachodil som tam denne niekoľko kilometrov. A keď som vo škvrne na stene uvidel papagája alebo ma v cele navštívil napríklad mravec, tak som sa s nimi rozprával. Snažil som sa proste svoj život aj v tých zúfalých podmienkach boľševického kriminálu brať optimisticky…“

Keď sa otec vrátil z kriminálu, tak sa jedenkrát týždenne stretával u kávy a vína so skupinkou svojich spoluväzňov – hovorili si „muklovia“ – tu v hoteli Graf na Vinohradoch. Otec ma tam párkrát vzal a oni mi vždy hovorili: „Honzo, ten tvoj otec bol aj v tých krutých dobách šialený optimista. A keď niekto z nás napríklad dostal dopis, že sa s ním rozviedla žena, aby deti mohli študovať, čo bolo hrozné, vždy nás podržal. Povzbudzoval nás, že boľševický režim čoskoro padne a bude zase dobre.“

A toto všetko je nejak prítomné i vo mne. Takže aj keď nastane komplikovanejšia situácia, snažím sa niekoľkokrát nadýchnuť a vydýchnuť a ďalej si užívať život.

Čo starostlivosť o telo? Cvičenie? Vitamíny?

Som veľkým vyznávačom plávania – keď môžem, idem plávať. A každé ráno cvičím takú ohromne zaujímavú zostavičku, ktorá sa volá Päť Tibeťanov.

A moja Evinka objavila huby reiši – stali sa z nás nadšení užívatelia! Odoberáme ich od firmy Superionherbs a oni nás po nejakej dobe oslovili, či by sme sa nestali tvárami ich spoločnosti, čo je pre nás veľká česť. My sme už reiši odporučili mnohým našim kolegom a priateľom, pretože dodávajú človeku energiu, posilňujú imunitu, čistia organizmus a navodzujú príjemnú náladu. Je v nich sila prírody, žiadna chémia…

Mne to trošku pripomína moju mladosť, pretože môj ocko bol vášnivý hubár a často ma bral so sebou. Na huby sme chodili v okolí Ondřejova, kde Přeučilovia majú základný kameň svojho rodu. A mňa veľmi bavilo, keď tam ocko v lese zbieral rýdzik surovičkový, čo sú huby, ktoré keď sa dali na platničku, tak vypúšťali také mlátkao, boli príjemne slané a mne strašne chutili. Alebo keď babička urobila voňavú polievku s hubami alebo výbornú hubovú zmes, to bola pochúťka. Aj maminka z húb rada a dobre varila… Ako šiel život, tieto moje hubárske zážitky z detstva upadli do zabudnutia, a huby reiši mi ich nečakane oživili.

Ste veriaci?

Pozrite, to je v mojom prípade chúlostivá téma. Ja náboženstvo a vieru uznávam. Ostatne v mojej rodine mala a má cirkev veľký význam. Môj otec bol silne veriaci a moja sestra Marta je farárkou Církve československé husitské. V detstve sme všetci chodili do Husovho spolku v Dejviciach každú nedeľu dopoludnia na nedeľnú bohoslužbu. A vo mne to zanechalo určitý pocit. To však neznamená, že pred ľuďmi, ktorí takto žijú, svoj klobúk dávam hlboko dolu.

Silno na mňa ale zapôsobilo stretnutie s budhizmom. Kedysi som točil film v Mongolsku. Niekoľko týždňov sme boli v Ulánbátaru a chodili sme do budhistických chrámov. A ten ich vzťah k prírode, ku koreňom a k celému vesmíru, ktorý som tam cítil, na mňa urobil obrovský dojem.

Viete, ja svoju vieru mám, je to také moje osobné tajomstvo. Ale jednu vec vám prezradím. Mám svoje šťastné číslo – je to číslo štyri. Čas od času sa zastavím a počítam do štyroch, aby všetko šťastne dopadlo. A viac už by som o tom s dovolením nehovoril.

Rozprávame sa spolu v dobe zosilňujúcej sa pandémie koronavírusu. Opäť sa zatvárajú obchody a reštaurácie… Bojíte sa smrti?

Nedávno mi rovnakú otázku položil váš kolega z Divadelných novín. Moja odpoveď jemu i Vám je jednoduchá. Beriem smrť ako prirodzenú súčasť života. A teda ako fakt, s ktorým sa človek musí vyrovnať.

Ale robím samozrejme všetko preto, aby som ju oddialil. Počas koronavírusovej krízy, keď nemôžeme hrať, sme si s Evičkou zaviedli denný rytmus. U nás na Vinohradoch je krásna Španielska ulica. Je lemovaná stromami a vedie až dole k hlavnej stanici. A my po nej s Evičkou chodíme nordic walking čiže severskú chôdzu. Evička to zmerala: jedna takáto prechádzka má 1 200 metrov, takže denne ujdeme niekoľko kilometrov. A je to nesmierne osviežujúce a nesmierne nabíjajúce.

Mňa k chôdzi inšpiroval náš režisérsky velikán Otakar Vávra. To bol skutočne niekto, mal som tú česť hrať v niekoľko jeho filmoch. A on mi raz, to už bol vo vrcholnom veku, povedal: „Přeučko, niečo ti poviem. Ja bývam v Holešoviciach, v Argentínskej ulici, a každý deň idem z domu pešo popri Vltave až na Malú Stranu. Tam si dám v reštaurácii niečo dobré na obed a idem zase späť. A to ma udržuje pri živote.“ Dnes viem, o čom hovoril, pretože i nás s Evičkou chôdza ohromne vitalizuje a prináša nám radosť.

Takže až príde smrť, bude to zakončenie životného cyklu. Ale do tej doby je možné krásne žiť.

Keby za Vami prišiel mladý človek a spýtal by sa Vás, čo je v živote najdôležitejšie, čo by ste mu odpovedal?

A viete, že takú otázku od študentov herectva dostávam často? Odpovedám na ňu takto: Vedieť si užívať života, mať krásny vzťah k prírode a živiť sa tým, čo vás teší a baví. Ak chcete byť v akejkoľvek profesii dobrí, musíte byť tou profesiou posadnutí, inak to nejde. Keď toto všetko nasajete, potom budete šťastní, budete spokojní a budete mať radosť, že takto môžete žiť.

A pokiaľ máte partnerský vzťah, musíte sa oň denne starať a neustále ho znovu vytvárať, aby to bol vzťah tvorivý. Je to ako s divadelným predstavením: aby žiadny okamih nebol opotrebovaný, ale aby to zakaždým bolo ako prvýkrát.

Rád citujete slova múdrych. Nemal by ste nejaký citát na záver? Napríklad z poslednej doby?

A viete, že mal? Nedávno som navštívil Františkove Lázne, pretože mám ľahkú artrózu bedrového kĺbu. A jeden fyzioterapeut mi tam hovorí: „Přeučko, ľahká artróza vo vašom veku, to je luxus!“ To sa mi veľmi páčilo.

A dostala sa mi tam do rúk nejaká knižka a v nej som narazil na krásnu myšlienku spisovateľa Oty Pavla: „Vedieť sa radovať zo všetkého. Nečakať, že v budúcnosti príde niečo, čo bude to pravé, pretože je možné, že to pravé prichádza práve teraz.“ 

A preto aj my dvaja, pán redaktor, teraz spolu vedieme krásny rozhovor v útulnej kaviarni Faux Pas na Vinohradskej triede, dívame sa do očí a užívame si to. A presne toto je ten hnací motor životného šťastia.