Čo nás opice môžu naučiť o zdraví nášho srdca Zatiaľ žiadne hodnotenia článku.

Ak sa gorily a šimpanzy narodili, aby liezli a plazili, ľudia sa narodili, aby chodili a behali.
Podľa novej rozsiahlej štúdie o zdraví a evolúcii srdcových svalov žiadny šimpanz ani gorila netrénujú na jesenný maratón – možno je to odraz toho, ako vyzerajú a fungujú srdcia opíc a ľudí.
Štúdia, ktorá zahŕňala skenovanie sŕdc neskrotných primátov a rôznorodých samcov, naznačuje, že srdcia sa príznačným spôsobom prispôsobujú potrebám svojich majiteľov. Zistenia tiež naznačujú, že nedostatok pohybu môže znamenať, že naše srdcia začnú vyzerať trochu menej ľudsky, čo môže mať vplyv na naše dlhodobé zdravie.

Srdce pod lupou: Čo nám príroda povedala

Srdcia cicavcov sú vo všeobecnosti dosť plastické. Menia sa v závislosti od požiadaviek, ktoré sú na ne kladené. Nedávna štúdia ukázala, že srdcia elitných plavcov a bežcov sa od seba mierne líšia tvarom a funkciou a podstatne sa líšia od sŕdc tých, ktorí nešportujú. Vedci však doteraz neskúmali, či a ako sa táto zmena srdca, známa ako jeho plasticita, mohla prejaviť počas evolúcie nášho druhu a čo by tento proces mohol znamenať pre zdravie nášho srdca v súčasnosti.

Vedci z Harvardovej univerzity a ďalších inštitúcií sa preto rozhodli po prvýkrát porovnať vzhľad a vnútorné fungovanie ľudského srdca a srdca našich najbližších príbuzných primátov, šimpanzov a goríl, v štúdii , ktorá bola publikovaná v septembri 2019 v časopise PNAS.

Toto porovnanie by malo odrážať, ako sa naše životy v priebehu tisícročí rozchádzali, hovorí Daniel Lieberman, evolučný biológ z Harvardu a jeden z hlavných spoluautorov štúdie spolu s harvardským kardiológom Dr. Aaronom Baggishom a fyziológom telesných cvičení Robertom Shavom z Okanagan Campus Univerzity Britskej Kolumbie.

Od goríl po maratóncov: Ako nám evolúcia srdca prezradila tajomstvo zdravia

Šimpanzy a gorily, či už vo voľnej prírode alebo v zoologických záhradách, podľa doktora Liebermana zriedkakedy bežia alebo dokonca kráčajú, s výnimkou kilometra alebo dvoch pri hľadaní potravy. Rýchlo však lezú na stromy a zápasia v bitkách. Sú to siloví a výkonní atléti.

Na druhej strane, my ľudia sme stavaní na vytrvalosť a častú, miernu fyzickú aktivitu, hovorí a poznamenáva, že fosílny záznam ukazuje postupné zmeny na našich kostrách, ktoré boli pravdepodobne spôsobené chôdzou a príležitostným behom na dlhé vzdialenosti počas lovu a zberu.

Srdcia však “nie sú fosílne”, hovorí doktor Lieberman, takže najlepší spôsob, ako sa dozvedieť o ich vývoji, by neboli vykopávky, ale porovnávacie hodnotenie našich orgánov s orgánmi našich dávnych príbuzných. S týmto cieľom doktor Shave a jeho kolegovia niekoľko rokov cestovali do afrických prírodných rezervácií, kde skenovali srdcia desiatok šimpanzov a kontrolovali ich krvný tlak počas každoročných zdravotných prehliadok zvierat. Navštívili aj zoologické záhrady, aby naskenovali srdcia niekoľkých goríl (ale nemerali krvný tlak).

Medzitým doktor Baggish a ďalší vedci skenovali srdcia a merali krvný tlak mladým mužom, bežcom na dlhé trate a futbalistom na Harvarde, drobným farmárom v Mexiku, ktorí sa živili poľnohospodárstvom, a 40 sedavým, ale zdravým mladým mužom v Bostone. (Do tejto štúdie boli zaradení len muži, hoci vedci by v budúcnosti chceli skúmať aj samice a samce primátov).

Sedavý život: Tichý nepriateľ nášho srdca

Potom výskumníci začali robiť porovnania, ktoré sa ukázali ako veľmi závažné. Ukázalo sa, že srdcia šimpanzov a goríl sú dobre prispôsobené na krátke, prudké výkyvy činnosti, majú zaoblený tvar a hrubé steny vo vnútri komôr, ktoré dokážu odolávať náhlym, krátkym výkyvom prietoku krvi a reagovať na ne, ale u šimpanzov vedú k relatívne vysokému východiskovému krvnému tlaku v porovnaní s ľuďmi (hoci primáty na rozdiel od nás zrejme nemajú problémy so srdcom spôsobené takouto hypertenziou).

Na druhej strane, ľudské srdcia boli viac predĺžené a pružné, s tenšími stenami komôr, ktoré sa mohli krútiť a prečerpávať väčšie objemy krvi pri nižších tlakoch ako srdcia primátov, čo bolo potrebné na trvalé aeróbne aktivity, ako je chôdza alebo beh.

Azda najzaujímavejšie však boli rozdiely v rámci rôznych skupín ľudí. Vysokoškolskí bežci a drobní poľnohospodári z Mexika mali bez ohľadu na vek srdcia uspôsobené na vytrvalostný beh, s najtenšími a najpružnejšími stenami komôr a najnižšími krvnými tlakmi zo všetkých skupín ľudí.

Samostatný silový tréning nie je vhodný pre ľudské srdce

Naopak, srdcia futbalistov, ktorých pravidelné cvičenie pozostávalo najmä zo silového tréningu, a srdcia sedavých mladých Bostončanov, ktorých pravidelné cvičenie pozostávalo z ničnerobenia, vykazovali relatívne hrubšie steny komôr a väčšiu tuhosť srdca. Ich srdcia získali jemne “šimpanzí fenotyp”, ako sa vyjadrili výskumníci. Toto mierne opičenie sa po srdciach futbalistov a sedavých mladých mužov súviselo s denným krvným tlakom, ktorý bol síce stále v rámci normy, ale vyšší ako u bežcov a farmárov. Dr. Lieberman hovorí, že tieto zistenia ako celok naznačujú, že keď sa ľudský život kedysi dávno oddelil od života ostatných opíc, oddelilo sa aj naše srdce a naše sa vyvinulo tak, aby nám umožnilo byť v neustálom, pravidelnom, aeróbnom pohybe.

 

Podľa Dr. Baggisha však tie isté údaje naznačujú, že ak sa často nevenujeme kardiovaskulárnemu cvičeniu, naše srdce sa začne rýchlo “prerábať”, čo môže súvisieť s neskoršími problémami so srdcom. Poznamenáva, že sedaví Bostoňania v tejto štúdii, hoci boli ešte mladí, mali srdce, ktoré už tvrdlo, a krvný tlak sa zvyšoval. “Učíme sa”, že srdcové choroby súvisia so starnutím, hovorí. “Ale možno sa to začína už tu,” keď nepočúvame svoje srdce a nejdeme v šľapajach našich predkov a neprechádzame sa, keď môžeme.