Ako počúvanie ticha mení náš mozog 4.86/5 (21)

Verte či nie, svet okolo nás je v súčasnosti hlučnejší ako kedykoľvek predtým v našej zdokumentovanej histórii. Aj keď počas pandémie COVID-19 a súvisiacich karanténnych opatrení došlo ku krátkodobému zníženiu hladiny hluku, zdá sa, že trend súčasného životného štýlu nezadržateľne smeruje k vyššej hladine hluku. Od nepretržitej premávky áut, cez hluk vrtuľníkov a bzučanie dronov až po nekonečné zvonenie mobilných telefónov, pípanie monitorov v nemocniciach, hlasné televízory v čakárňach a nepretržité hovory v otvorených kancelárskych priestoroch.

Sirény záchranných vozidiel, ktoré musia prekonať okolitý ruch, aby ich bolo počuť, slúžia ako jasný ukazovateľ zvyšujúcej sa celkovej hlučnosti nášho prostredia. Podľa odhadov sú dnešné sirény až šesťkrát hlasnejšie ako sirény spred sto rokov, čo svedčí o výraznom zosilnení hluku v našich mestách a obciach. Podľa údajov oddelenia pre prírodné zvuky a nočnú oblohu Národného parku sa miera hlučnosti každých tridsať rokov zdvojnásobí alebo dokonca strojnásobí.

Hluk vs. ticho: Boj o naše zdravie

Je však tento všadeprítomný hluk len nepríjemný, alebo riskujeme, že keď ho úplne odstránime, stratíme niečo, čo je pre naše duševné a fyzické zdravie kľúčové? Čoraz väčšia zhoda medzi odborníkmi z rôznych odborov – od neurovedy cez psychológiu až po kardiológiu – ukazuje, že hluk nie je len obťažujúci, ale predstavuje vážne riziko pre naše zdravie a kognitívne funkcie.
Na druhej strane, ticho zohráva pre náš mozog životne dôležitú úlohu. Mathias Basner, profesor na Pensylvánskej univerzite a odborník na zvuk a relaxáciu, vysvetľuje, že hluk spôsobuje stres, najmä ak ho nemáme pod kontrolou. Keď zvukové vlny narážajú na naše bubienky, rozkmitajú kosti vnútorného ucha a spôsobujú vlnenie tekutiny v špirálovej dutine veľkosti hrášku nazývanej slimák. Drobné vláskovité štruktúry vo vnútri slimáka premieňajú tieto pohyby na elektrické signály, ktoré sluchový nerv prenáša do mozgu.

Neurológovia zistili, že tieto signály smerujú do amygdaly, dvoch mandľovitých zhlukov neurónov, ktoré tvoria primárny biologický základ nášho emocionálneho života – vrátane reakcie bojuj alebo uteč. Keď signály zasiahnu amygdalu, spustia proces, pri ktorom vylučujeme stresové hormóny. Príliš veľa podnetov vedie k nadmernému stresu – o čom svedčí prítomnosť chemických látok, ako je kortizol, v našej krvi.

V roku 1859 legendárna britská zdravotná sestra a inovátorka v oblasti verejného zdravia Florence Nightingaleová napísala o svojich skúsenostiach s pacientmi v nemocnici počas krymskej vojny: “Zbytočný hluk je najkrutejším nedostatkom starostlivosti, ktorý možno spôsobiť chorým aj zdravým.” Najnovší výskum ukazuje, že mala v podstate pravdu.

Už roky existujú obavy, že nadmerný hluk môže spôsobiť stratu sluchu – vážny problém, ktorý môže viesť aj k sociálnej izolácii a osamelosti. Široká škála odborných prác za posledných niekoľko desaťročí však preukázala riziká, ktoré zahŕňajú kardiovaskulárne ochorenia, mŕtvicu a depresiu, ako aj rôzne komplikácie, ktoré sa objavujú v dôsledku niektorého z nich.

Neviditeľný nepriateľ zdravia a mysle

V 70. rokoch 20. storočia priekopníčka environmentálnej psychológie Arline Bronzaftová zistila, že výsledky testov čítania študentov stredných škôl na Manhattane, ktorých triedy sa nachádzali na druhej strane vyvýšenej linky metra s vysokou hladinou hluku, boli až o rok horšie ako výsledky študentov v tichších triedach na druhej strane budovy. Keďže stresová reakcia na hluk je dobre známa, bolo jasné, že občasné zvýšenie hladiny decibelov – takmer rovnaké ako pri koncerte heavy metalu – je zo svojej podstaty problematické.

Problémom však bolo viac než len rozrušená amygdala. Rušivý piskot vlakov pravdepodobne narúšal koncentráciu študentov, posielal ich do ich diskurzívnych myšlienok a podkopával ich schopnosť počúvať. Vonkajší hluk pravdepodobne podnecoval vnútorný hluk myšlienkového chvatu, ktorý zhoršoval pozornosť a následne ohrozoval poznávanie a pamäť.

Aj keď sú účinky hluku čoraz zjavnejšie, sila ticha pre myseľ a telo je v skutočnosti niečo väčšie a hlbšie než len ako nástroj na prekonanie stresu.

Je ticho naozaj zlaté?

Pred niekoľkými rokmi viedla Imke Kirste, vtedy profesorka na Duke University Medical School, nezvyčajnú štúdiu, aby preskúmala starú otázku: “Je ticho naozaj zlaté?”

Kirsteová a jej tím umiestnili myši na dve hodiny denne do anechoických komôr – malých, prakticky nehlučných priestorov. Potom testovali vplyv piatich typov zvukov na ich mozog: biely šum, zvuky malých myší, Mozartova “Sonáta pre dva klavíry in D”, okolitý hluk a ticho. Po použití každej zvukovej premennej jej tím meral rast buniek v hipokampe každej myši – oblasti mozgu, ktorá je najviac spojená s pamäťou.

Hoci Kristeová a jej tím predpokladali, že zvuky myších mláďat prinesú najsilnejšie výsledky, zistili, že v skutočnosti ticho vyvolalo u myší najsilnejšiu odozvu, ktorá spôsobila najvyšší počet novovzniknutých a zachovaných neurónov. “Funkčné zobrazovacie štúdie naznačujú, že pokusy o počúvanie v tichu aktivujú sluchovú kôru,” napísali.

Je to jednoduchá, ale silná myšlienka: “Snaha počúvať ticho” môže preukázateľne urýchliť rast cenných mozgových buniek. Tento akt počúvania v tichu môže sám o sebe obohatiť našu schopnosť myslieť a vnímať.

Pytagoras a joga v súhre

Táto myšlienka nie je nová. “Naučte sa mlčať,” radil svojim študentom staroveký polyhistor Pytagoras. Grécky filozof a predchodca modernej geometrie povedal svojmu malému okruhu študentov: “Nechajte svoju mlčiacu myseľ počúvať a vstrebávať ticho.” Humanista z 15. storočia John Reuchlin vysvetlil, že Pytagoras považoval cvičenie ticha za “prvý základ kontemplácie” – predpoklad všetkej múdrosti.

Existuje aj tisícročná indická tradícia náda jogy, niekedy známa ako “joga zvuku”. Niektorí učitelia opisujú túto prax ako naladenie sa na “zvuk ticha”. Na rozdiel od iných meditačných praktík, ktoré sa zvyčajne zameriavajú na sledovanie myšlienok alebo vnímanie dychu, sa v náda joge odporúča len počúvať. Jednoducho venujte pozornosť zvukom okolo seba vrátane zvonenia vo vlastných ušiach.

Prekvapujúci zdroj mozgovej vitality

Podľa analýzy Imke Kirste nie je sila počúvania ticha len čistým uvoľnením. Spolu so svojimi kolegami zistila, že hlboké počúvanie v tichom prostredí môže byť v skutočnosti typom pozitívneho stresu, ktorý sa nazýva “eustres”. Zistila, že z rôznych podnetov, ktoré s myšami skúmali, bolo ticho “najvzrušujúcejšie, pretože je veľmi netypické v podmienkach divočiny, a preto ho treba vnímať ako výstrahu”. Hoci autori štúdie súhlasia s tým, že väčšina každodenného stresu podkopáva rast a uzdravovanie mozgu, eustres považujú za niečo iné – za druh námahy, ktorá nás núti rásť nad rámec našich možností.

Ak ste teda schopní venovať nejaký čas tichu, nemusíte nevyhnutne potrebovať sofistikovanú meditačnú prax, aby ste využili jej zdravotné a kognitívne výhody. Stačí počúvať. Jednoducho si nájdite čas na naladenie sa.

V čase, keď je toľko hluku, si ticho zaslúži našu pozornosť.

Epigenetika a vývoj dieťaťa: Ako zážitky detí ovplyvňujú ich gény?

“Epigenetika” je nová oblasť vedeckého výskumu, ktorá ukazuje, ako vplyvy prostredia – skúsenosti detí – [...]

02
dec

Veda o emóciách: Základy psychológie emócií 

To, ako si vykladáme svet okolo seba a ako naň reagujeme, vytvára našu osobnosť a [...]

1 Comments

01
nov

Prípravok, ktorý zlepšuje kognitívne funkcie

Huby obsahujú množstvo potenciálnych účinných látok. Mnohé huby, ako napríklad hríb, reishi a maitake, sú [...]

01
máj