Ako dýchame, tak žijeme Zatiaľ žiadne hodnotenia článku.

Spôsob, akým dýchame, prezrádza veľa o tom, ako žijeme. Rytmus nášho dýchania odráža naše vnútorné emócie a duševné postoje k sebe samým, k druhým a k okolitému svetu. Ak budeme počas každodenného života venovať viac pozornosti svojmu dýchaniu, môžeme získať nové poznatky a pochopenie, a dokonca to môže viesť k premene nášho života. Keď pozorujeme svoj dych v rôznych podmienkach, môžeme vnímať, že rozsah a spôsob nášho dychu súvisí s našou schopnosťou prijímať výzvy prítomného okamihu. Spôsob a rytmus nášho výdychu zase súvisí s našou schopnosťou opustiť známe a otvoriť sa neznámemu – odpútať sa od naučených vzorcov správania a viac dôverovať svojej intuícii. Môžeme si uvedomiť, ako sa náš dych zablokuje, keď máme strach alebo prežívame silné negatívne emócie – svaly zodpovedné za dýchanie sa stiahnu, aby znížili množstvo energie potrebnej na poháňanie týchto konkrétnych negatívnych emócií. Opačne to funguje pri prežívaní pozitívnych emócií – telo a svaly sa uvoľnia a dych sa prehĺbi – máme viac energie na prežívanie týchto pozitívnych emócií.

Dýchanie a vnímanie obrazu “ja”

Keď sa hlbšie ponoríme do tohto pozorovania, naučíme sa vnímať jemné a neustále sa meniace potreby nášho tela, ale tiež začneme chápať, ako na seba myseľ, emócie a dýchanie vzájomne pôsobia. Keď toto sebapozorovanie vykonávame nielen v pokoji, ale aj v náročných životných situáciách, začneme si uvedomovať súvislosti, ktoré bežne unikajú našej pozornosti. Pozorovaním zmien dychu v súvislosti so zmenou okolností a všímaním si svojich postojov, svalového napätia, polohy tela (najmä polohy chrbtice) sa môžeme dostať k súvislostiam medzi dychom a vnímaním nášho sebaobrazu – nášho vnímania seba samého. Naše dýchanie, ako aj naše vnímanie seba samého je veľmi obmedzené.

Nesprávne dýchanie skresľuje vnímanie seba a ostatných

Keď získame dostatok obrazov o tom, ako vnímame sami seba, môžeme si všimnúť, že s určitou zdržanlivosťou pomenovať tieto obrazy prichádza skúsenosť, že naše dýchanie je rovnako obmedzené ako naše vnímanie seba samých. Stiesnená, obmedzujúca štruktúra a zbytočné telesné napätie, ktoré bráni prirodzenému dýchaniu, odráža našu obmedzenú predstavu o sebe samých a bráni nám vnímať sa v našej skutočnej podstate, čo vedie k tomu, že skreslene vnímame aj druhých.

Mali by sme dýchať ako deti

Ako “dospelí” dýchame plytko, len hornou časťou hrudníka. Úplne sme stratili prirodzené, spontánne a plné dýchanie, ktoré sme zažívali ako deti. Takéto dýchanie sa neobmedzuje len na hrudník, ale zahŕňa aj brucho, boky, chrbát a solárny plexus. Tento posun od plného dýchania k povrchovému dýchaniu cez hrudník je posunom od celostného vnímania nášho života a nášho postavenia vo svete – od ukotvenia v bruchu k egoistickému vnímaniu ukotvenému v hornej časti hrudníka. Aby sme znovu objavili silu plného dychu a odomkli čistú energiu, ktorá je nám vlastná, musíme sa naučiť vnímať sa vnútorným pohľadom. Takto objavíme zbytočné napätie spojené s nesprávnym vnímaním seba samého, ktoré často úzko súvisí s našimi vzorcami myslenia, cítenia a správania a spotrebúva veľkú časť našej energie, podkopáva naše zdravie a oddeľuje nás od našej skutočnej podstaty. Prostredníctvom hlbšieho uvedomenia si svojho dýchania a návratu k plnému dýchaniu sa môžeme dotknúť energií uväznených v týchto chybných vzorcoch vnímania, uvoľniť túto energiu a umožniť jej voľný tok.

Neschopnosť úplne vydýchnuť

Jednou z najväčších prekážok pri vnímaní vlastného dychu a návratu k plnému – holistickému dýchaniu je neschopnosť mnohých z nás úplne vydýchnuť. Možno nie je prekvapujúce, že mnohé problémy v živote sa týkajú našej neschopnosti “pustiť” alebo “odovzdať” to, čo je potrebné, a čakať na to, čo život prinesie. Zatiaľ čo nádych súvisí so získavaním, výdych súvisí s dávaním alebo odovzdávaním. A plný nádych bez predchádzajúceho plného výdychu je nemožný. Preto je nevyhnutné pochopiť, čo presne nám bráni v úplnom výdychu. U mnohých z nás ide o veci, ktoré už vo svojom živote nepotrebujeme. Naša neschopnosť naplno vydýchnuť, zbaviť sa zvyškov zlého vzduchu v pľúcach, je analogická našej neschopnosti zbaviť sa starých postojov, myšlienok, presvedčení a názorov, ktoré už pre nás nemajú skutočný význam. Neschopnosť úplne vydýchnuť na najhlbšej úrovni odráža neschopnosť zbaviť sa vlastnej predstavy o sebe samých. Neschopnosť naplno vydýchnuť a “nechať veci odísť” je teda zároveň neschopnosťou naplno dýchať.

Plný nádych

Plný nádych začína v dolnej časti trupu a postupne sa rozširuje cez spodnú časť brucha, boky a hrudný kôš. Aby k tomu mohlo dôjsť, musia byť svaly a tkanivá zapojené do tohto pohybu v stave dynamickej rovnováhy a harmónie, úplne bez akéhokoľvek napätia. Tento pohyb však nie je len fyzickým javom, ale má aj psychologický rozmer. Závisí od našej túžby a schopnosti plne sa zapojiť do života, brať do úvahy všetko okolo nás. Tak ako hlboký nádych oživuje všetky naše tkanivá a vnútorné orgány, tak aj naše pozorné vnímanie seba samého a svojho okolia oživuje naše vnútro.

Prázdny priestor

Plný výdych a plný nádych, uvoľnenie a získanie nového – najlepšie sa nám darí, keď sme vnútorne dostatočne slobodní, aby sme sa zbavili starého a známeho a otvorili sa novému a neznámemu. Pri výdychu uvoľňujeme nielen oxid uhličitý, ale aj staré myšlienky, napätie, postoje, pocity a očakávania. Keď sa nadychujeme, získavame nielen kyslík, ale aj nové dojmy zo všetkého okolo nás. Dychové aj výdychové pohyby závisia od voľného alebo prázdneho priestoru, ktorý je centrom nášho bytia. Vnímanie tohto vnútorného priestoru (a ticha), ktoré niekedy zažívame v prirodzenej pauze medzi nádychom a výdychom, môže slúžiť ako predzvesť neznámeho. A práve toto vnímanie neznáma nás môže oživiť a nasmerovať na cestu k celistvosti.