Veľký rozhovor s Leonou Machálkovou Zatiaľ žiadne hodnotenia článku.

Pokiaľ mi spieva, idem ďalej….

Rozhovor so speváčkou Leonou Machálkovou o jej detstve a dospievaní na Morave, Bořkovi Šípkovi, Václavovi Havlovi a Jiřím Suchom, ako aj o zdravom životnom štýle založenom na rovnováhe a úprimnosti k sebe samému

Milan Ohnisko sa pýta

Leona, čítal som, že ste sa narodili v Zlíne.

Áno, ale vtedy to bol ešte Gottwaldov. Počas revolúcie v roku 1989 som si však osobne v občianskom preukaze preškrtla Gottwaldov a zmenila som si ho na Zlín… Po narodení som 2 roky žila s rodičmi v Tlumačove v byte malej vidieckej stanice, kde môj starý otec z maminej strany robil výpravcu.

To znie romanticky.

Určite to znie romanticky, ale ja si z toho obdobia veľa nepamätám… Viem len, že to mama nemala ľahké, otec bol na vojne, nemali sme veľa peňazí, a tak mama musela od môjho pol roka chodiť do práce na poštu a striedala sa v opatrovaní s babičkou. Rodičia sa potom presťahovali do Přerova, kde otec dostal prácu v Přerovských strojárňach a žijú tam dodnes.

Veľmi rada som chodila k babičke a dedkovi na tú malú vidiecku stanicu. Túlala som sa tam so svojím bratrancom, hrali sme sa aj na sprievodcov a cestujúcich a mali sme veľa starých lístkov a kliešte, ktorými sme ich cvakali. Stále si pamätám vôňu pražcov a hučanie či brzdenie vlakov vnímam ako kulisu a nie ako niečo rušivé.

Aká je vaša najstaršia spomienka?

Mala som asi tri roky. Tlačím sivý kočík, v ktorom leží moja bábika Zuzanka.

A ďalšie rané spomienky?

Celkom jasne si pamätám, že sme boli na Jeremenkovej ulici a v jej bezprostrednom okolí. Bol to prízemný byt a občas nám niekto vykakal pod oknom. (smiech)

Mám aj živé spomienky, napríklad na to, ako som si dala deku k plotu a urobila si z nej stan a hrala som sa tam s bábikami, ktoré som tiež rada šila alebo na nich niečo “šila”, čo ma naučili staré mamy. Jedna z mojich prvých spomienok je, že k nám na sídlisko v Přerove chodil zmrzlinár s vozíkom, ktorý tlačil, a ja som si mohla kúpiť kopček zmrzliny v oplátkovom pohári za päťdesiatník.

A tak by som mohla pokračovať… Od troch rokov mám dosť veľa spomienok.

Kto sú vaši rodičia? Máte súrodencov?

Mám sestru Adele, o trinásť rokov mladšiu ako ja, a čo sa týka tejto témy, moji rodičia mali dva jedináčiky. Chodila som s ňou do škôlky a často som ju opatrovala, ale po maturite som v podstate odišla do Olomouca a cez víkendy som dochádzala. Čas náš vekový rozdiel vyrovnal, ale opäť musím povedať, že nie sme často spolu, pretože moja sestra už vyše dvadsať rokov žije v Taliansku, kde sa vydala.

No a moja mama celý život pracovala v úradníckych profesiách. Rád som za ňou chodieval zo školy na Český štatistický úrad, kde vtedy pracovala. Nádherne mi to tam voňalo, všetky tie papiere a ceruzky, celý ten úradnícky život, ktorý mama zvládala s ľahkosťou a bavilo ju to… Dnes sa musím usmievať, ako ma tá úradnícka práca fascinovala a lákala, lebo keď mám vyplniť nejaký dotazník, som vyčerpaná a odkladám to a odkladám…

Otec bol vyučený zámočník. Neskôr si urobil strednú priemyselnú školu, ale celý život pracoval v Přerovských strojárňach ako vŕtač. Chodievali sme tam so školou na exkurzie za pracujúcimi ľuďmi. Tak som mohol vidieť prostredie, v ktorom otec pracoval. Dodnes ho za to obdivujem, pretože to prostredie bolo dosť drsné. Bolo veľmi chladné, veľmi nepríjemné, ale voňalo železom, špinou, malo svoje čaro… Otcove ruky dobre voňali železom, aj keď si ich umýval mydlom.

Mamičke voňali ceruzky, otcovi žehlička… Musíš byť veľmi citlivý na vône, však?

Áno, som. Keby som stratila čuch, bolo by mi to veľmi ľúto. Mám rada vône. Ak ma niečo zaujme, zažnem to. Navyše sa mi páči, že mi prinášajú spomienky, ktoré som si dlho uchovávala.

Aká bola atmosféra u vás doma?

Celkom normálna a vo všeobecnosti príjemná. Narodila som sa mladým rodičom, mama mala devätnásť a otec dvadsaťjeden rokov, keď som prišla na svet, bol ešte v armáde. Hoci boli mladí, boli veľmi autoritatívni. Mala som veľmi krátku reťaz, ako sa hovorí. Nemohla som robiť veľa vecí, ktoré boli bežné pre iné deti, možno preto, aby nevznikli nejaké problémy. Dnes, ako dospelý človek, hodnotím, že to bolo asi kvôli ich neskúsenosti, strachu a trochu pohodlnosti.

Prišla vzbura v puberte?

Ako to viete? V puberte som sa naozaj začala búriť, bola som najinteligentnejšia zo všetkých, veľa vecí mi na rodičoch vadilo a stále som sa hádala, čo rodičov dosť vytáčalo. Ale facku som dostala len raz.

A za čo?

Pri nedeľnom obede som povedala: “Niekto tu hovorí ako prasa.” A tak som sa rozhodla, že to urobím. Otec rýchlo odložil príbor, dal mi facku, chytil svoj príbor a pokračoval v jedení. Na mieste bolo vymaľované a ja som sa zaradila do radu…

A boli nejaké väčšie problémy?

Ale nie. Bola som len normálne, dobré moravské dievča. Prekvapuje ma, že mi nedôverovali viac. Často mi hovorili: “Si šikovná, musíš ísť na vysokú školu. A nemaj dieťa v osemnástich…” Mať dieťa v osemnástich bolo naozaj to posledné, na čo som myslela. Oni sa báli zbytočne a ja som sa nikam neponáhľala.

Nedávno som sa s nimi úprimne rozprávala o svojich skúsenostiach s výchovou. Ich odpoveď bola, že sa ku mne správali rovnako ako ich rodičia k nim. Argumentovala som, že ak im v mladosti vadilo to isté, prečo to robili mne… No nikam sme sa nedostali a viem, že túto tému máme vyriešenú, netreba sa k nej vracať.

Ja osobne to cítim inak. Snažím sa nerobiť svojmu dieťaťu to, čo mi v detstve a mladosti vadilo na mojich rodičoch. Pripúšťam, že sa môžem dopustiť aj iných chýb, ale snažím sa… aspoň tie chyby neopakovať.

V detstve ste nielen spievali, ale aj hrali na husliach a recitovali. Boli to čisto spontánne záujmy, alebo na vás rodičia vyvíjali nejaký tlak?

Rodičia ma do ničoho netlačili, ale keďže mi lekári v šiestich rokoch zistili šelesty na srdci, nemohla som oficiálne robiť žiadny šport, rytmiku ani balet, tak som sa sústredila na spev a husle, chodila som do LŠU v Přerove a do detského speváckeho zboru Přerováček, chodila som aj do recitačných krúžkov.

Hudba ma napĺňala a bavila od detstva. Každopádne som bola pohyblivé dieťa a športovala som na trávnikoch a ihriskách pred domom, kde ma dievčatá, ktoré chodili na gymnastiku, učili hviezdičky, kotrmelce, úskoky… napriek škrekom, ktoré v puberte aj tak zanikli a nijako ma neobmedzovali… Cez víkendy som chodila plávať, takže som sa vôbec nenudila.

A odkiaľ pochádza váš záujem o poéziu?

Moja mama vždy milovala poéziu a dokázala mi ju pekným spôsobom priblížiť. Práve ona vo mne vzbudila záujem o básne, pretože mi ich čítala. Poéziu má rada dodnes, posledné štyri roky je smútočnou rozlúčkou na pohreboch v Přerove a vie, kam siahnuť a ako použiť básnikove slová. Veľmi rada má Jana Skácela či Oldřicha Mikuláška.

Dvaja veľkí Moraváci.

To je pravda. Prostredníctvom poézie ponúka ľuďom útechu a súcit…

Takže vďaka mame som chodila do recitačných krúžkov a vymetala som rôzne recitačné súťaže, okresné, krajské a potom aj celoslovenské.

Mala ste v detstve trému?

Ako dieťa som mala doslova trému – či už išlo o recitáciu, alebo o sólový spev v detskom zbore. Keď sa blížilo moje sólo, bolo to na… Považujem za smiešne, že som sa stala profesionálnou speváčkou napriek detskej trémy. Tá sa akosi vytratila a časom som si sólový spev dokázala viac užiť a radosť zvíťazila nad strachom.

Niektorí hovoria, že tréma je zdravá, že vás povzbudzuje k pokore a lepším výkonom. Ja to tak celkom nevnímam. Určite ma motivuje robiť svoju prácu dobre a naozaj nepotrebujem trému na to, aby som si znížil latku.

Už netrpíte trémou?

Zvyčajne nie, ale príde, keď sa s niečím vyrovnávam… Napríklad s nie ideálnym zdravotným stavom alebo so zlým zvukom na pódiu, ale stále sa s tým dokážem vyrovnať. Viem sa upokojiť a sústrediť sa na to, čo je dôležité, takže tréma pomerne rýchlo pominie…

Ako si spomínate na vysokoškolské štúdium v Olomouci?

Na to obdobie spomínam veľmi rada. Študovala som český jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého, štúdium ma bavilo, mala som aj skvelých kamarátov a vo voľnom čase som spievala s dvoma kapelami – s folkovou Damiján a s džezovou Znamení dechu. Hrala som aj v divadle a recitovala. S kapelami sme hrali v kluboch a na rôznych festivaloch a prehliadkach, ako napríklad Porta, Rockfest, Klubová tvorba a ďalšie a ďalšie…

Venovali ste sa aj divadlu?

Áno, bolo to originálne divadlo “Malé S” (“S” ako študent). Hralo hry Milana Valentu, ktorý nás aj režíroval. So súborom sme chodili do Valašského Meziříčí na festival malých javiskových foriem, kde ma už vtedy fascinoval Jarda Dušek a jeho Vizita.

To bolo v druhej polovici 80. rokov?

Presne tak. Keď prišla Zamatová revolúcia, bola som v piatom ročníku vysokej školy. Maturovala som v roku 1990, už bez balastu marxizmu-leninizmu… Bola to veľká úľava, že som sa to už nemusela učiť.

Aká bola téma vašej diplomovej práce?

Súčasná česká a slovenská humoristická poézia. Tému som našla spolu so svojím školiteľom, ktorý vedel, že mám rada poéziu a že mi je blízka.

Keď sa váš život tak veľmi točil okolo poézie – skúšala ste ju niekedy aj písať?

Videla som vám na očiach, že by ste sa pýtali. Niečo som skúšala, ale aby som bola úprimná sama k sebe, boli to samé blbosti… Keďže nie som veľmi trpezlivá a ako Blíženec mám veľa záujmov, zatiaľ som nevytvorila nič úhľadné. Musíš sa sústrediť na písanie, stále niečo “skúšať”, až jedného dňa zistíš, že sa ti to možno podarilo a stojíš si za tým, si s tým jednoducho spokojný.

A čo texty?

Nikdy som nepísala ani len text k piesni. Veľa ľudí v mojom okolí sa tomu čuduje, pretože majú pocit, že by som to dokázala. Ale ja tieto veci beriem príliš vážne na to, aby som za každú cenu niečo napísala. Mám dosť vyhranený vkus a citlivosť – a sebakritickosť.

Niekedy pre mňa profesionálny textár napíše text a mne sa nepáči, nehodí sa k hudbe alebo sa s ním neviem stotožniť. Je to nepríjemná situácia a nerada ju riešim, pretože nechcem nikoho uraziť. Často sme našli riešenie, textár prišiel s niečím novým, ale, žiaľ, niekedy sa ani to nepodarí. Naša práca je vždy aj o hľadaní…

Možno vám nezostane nič iné, len začať písať vlastné texty.

Bolo by to, samozrejme, ideálne, ale ako som povedala, som náročná, ale sama sa o to zatiaľ neviem postarať… Ale máte pravdu, bola by som rada, keby som dokázala napísať aspoň jeden pekný text ako Hanka Zagorová, ona píše krásne texty a ja ju za to obdivujem.

Aspoň to skúste.

Možno sa mi to podarí. Ako hovorí Peťo Janda: “Stále sa hrám, stále skladám, potom väčšinu z toho vyhodím, ale niečo zostane.” A to je spôsob, ako byť kreatívny: tvoriť, tvoriť a tvoriť. Takže teoreticky to mám zvládnuté… (smiech)

Určite by ste mala o čom písať. Mimochodom, počul som, že ste kedysi spievala na ulici.

To bola dokonalá škola života. Na ulici som začala spievať s kapelou Koryto ešte pred revolúciou. Hrali sme na rôznych “staropražských” trhoch, napríklad na Výstavisku alebo aj na Karlovom moste. Náš repertoár vychádzal z Karla Hašlera, staropražských piesní a tiež moravských ľudových piesní, čerpali sme aj zo Sušila…

Boli sme tak trochu okázalí muzikanti, ale hrali sme dobre, muzikanti boli skvelí, pôsobili sme uvoľnene a autenticky. Musím povedať, že sa mi to páčilo a rada na to obdobie spomínam.

Aký to bol zážitok?

Bola to pre mňa veľká škola. Možnosť úplne sa uvoľniť a spievať bez trémy. Na Karlovom moste som sa nebála. Zakaždým som si povedala: Nemám tu čo stratiť, ale môžem sa niečo naučiť. A oni mi za to v prípade zaplatia.

Bol to spôsob, ako si zarobiť na živobytie?

Určite sa to dalo. Veď sme to všetko nezjedli hneď po predstavení (smiech).

Dostávame sa k historickému zlomu, ktorým je 17. november 1989. Ako do vášho života vstúpila Zamatová revolúcia?

Bola som nadšená, že sa niečo také deje! Samozrejme, nič sa nedialo, rozoberalo sa, čo sa deje v Prahe, a už to išlo.

Uľavilo sa mi, keď som prišla do Olomouca na vysokú školu a všetci tam tiež prežívali udalosti. Iskra preskočila, nikto sa nebál a hneď sa vytvoril štrajkový výbor. Až na pár výnimiek sa všetci študenti zapojili, maľovali plagáty, roznášali ich, robili všeličo…

Nespočetne veľakrát som vlastnoručne napísala napríklad: “„Svobodu Standovi Devátému!”.

Áno, spomínam si: Stanislav Devátý bol v lete 1989 odsúdený na trest odňatia slobody, ale podarilo sa mu utiecť do Poľska, ktoré bolo v tom čase už slobodné.

Bolo to intenzívne vzrušujúce obdobie, plné nádejí a očakávaní, ľudia sa neustále stretávali, kričali, bolo to živé, ale zároveň – a to je zaujímavé – všetko bolo veľmi tolerantné. Bol to veľký politický prevrat, ale malo to noblesu a úroveň. Ľudia si vymieňali názory, ale neurážali sa navzájom a nešli si po krku ako dnes.

Mala som vtedy dvadsaťdva rokov a revolúcia mi dala krídla hneď v prvej minúte. Rodičia ma síce nabádali, aby som si dával pozor, a hovorili: “Prosím ťa, do ničoho sa nemiešaj, lebo ťa vyhodia zo školy.” Ale to išlo jedným uchom dnu a druhým von. Verila som, že pôjdu tí, ktorí ma chcú vyhodiť, nie ja.

Eufória prvých rokov po revolúcii bola úžasná. Stalo sa to, čo všetci chceli. Ľudia boli šťastní.

Akí sú dnes?

Žiaľ, mnohí ľudia sú zatrpknutí, iní dokonca nostalgicky spomínajú na minulý režim, čo nechápem.

Sú zatrpknutí len veteráni?

V žiadnom prípade! Nedávno som sa na túto tému rozprávala s jedným mladým človekom, ktorého úplne zmietla kampaň SPD. Je to citlivá téma, ale je mi jasné, že demokracia tu nemusí byť automaticky navždy, treba byť ostražitý, sledovať seriózne zdroje informácií a snažiť sa orientovať v tejto často krkolomnej a neprehľadnej dobe. Často si hovorím, že už neviem, čomu mám veriť…

Extrémne názory založené na ohýbaní a prekrúcaní historických udalostí sú v spoločnosti čoraz častejšie, nemyslíte?

Je to veľmi nevkusné a považujem to za kruté a bezohľadné aj voči pamätníkom, ktorí odchádzajú… Spochybňovať holokaust a vojnové krivdy, to by som si nemyslel, že sa to ešte môže stať…

Takže aj tridsať rokov po revolúcii je stále za čo bojovať?

Rozhodne, nič nie je vybojované!

V deväťdesiatych rokoch som si bláznivo myslela, že Václav Havel – v mojich očiach absolútne úžasný človek – nás vyviedol z temnoty na svetlo. Boj, každodenná starostlivosť o náš spoločný priestor…

Spomínate Václava Havla. Váš bývalý partner a otec vášho syna Bořek Šípek bol nielen Havlovým hradným architektom, ale aj blízkym priateľom. Havlov hovorca Ladislav Špaček sa vyjadril: “Tvorili nerozlučnú dvojicu a boli hlbokými priateľmi až do Havlovej smrti.” Kto bol pre vás Václav Havel?”

Václava Havla som si vždy nesmierne vážila. Vážim si aj jeho manželky Dagmar za to, že sa stará o jeho odkaz, okrem iného aj vďaka ich Nadácii VIZE 97, ktorá má veľmi široký a obdivuhodný záber aktivít.

Sama rada chodím na rôzne prednášky do Pražskej križovatky (Medzinárodné duchovné centrum Pražská križovatka v odsvätenom kostole svätej Anny je jedným z projektov Nadácie Dagmar a Václava Havlových VIZE 97; pozn. redakcie: MO) a na slávnostné odovzdávanie cien tejto nadácie. Dagmar iniciuje rôzne stretnutia umelcov, filozofov, politikov, vedcov a ďalších osobností a spája generácie, oslovuje mladých ľudí… Za to má môj veľký obdiv, je to mimoriadne záslužná činnosť: že udržiava “havlovskú líniu”. Odchodom Václava Havla sme stratili osobnosť, ku ktorej sme mohli vzhliadať vďaka jeho múdrosti, odvahe, čistému charakteru…

Václav Havel bol pre mňa symbolom osobnosti, ktorá bola nekompromisne dôsledná a nádherne nás reprezentovala pred celým svetom. Nebol len domácou či európskou osobnosťou, ale svetovou intelektuálnou a politickou celebritou. Koľko takých ľudí máme? A že boli aj chyby a omyly, ako to krásne opísal Michael Žantovský vo svojej monografii? Jarek, to bol len človek. Ale jeho odvaha a srdce sú nespochybniteľné. Vedel si stáť za svojím, nebolo to len o tom, čo povedal…

Myšlienky Václava Havla som mohla obdivovať aj v názoroch môjho bývalého partnera Bořka Šípka. Keď sa pre niečo rozhodol, tak to platilo. Bolo naňho stopercentne spoľahnutie. Bol priamy, spravodlivý, ale aj veľkorysý, láskavý, štedrý… Václava mal strašne rád, a hoci bol pracovne nesmierne vyťažený, rád si na Václava našiel čas a pracoval pre neho nad rámec svojich povinností.

Vždy som bola poctená, keď sme mohli Václava navštíviť v jeho dome na Dělostřeleckej ulici alebo na Hrádečku. Často chodieval aj k nám a obzvlášť rád chodieval do Bořekovej thajskej reštaurácie Arsenal na Valentinskej ulici.

Po revolúcii ste získala angažmán v divadle Semafor. To bol asi veľký medzník vo vašej kariére, však?

Určite bol. V Semafore som bola asi päť rokov a bola to veľká profesionálna aj ľudská skúsenosť. Pán Jiří Suchý je kongeniálny… Koľko toho robí a dokáže, a to na vysokej úrovni: textár, básnik, skladateľ, divadelník, filmár, grafik, dizajnér, režisér… a určite som na veľa vecí zabúdla… Je to neuveriteľný rozsah! Bola to súčasť mojej diplomovej práce, keď som ešte netušila, že s ním budem niekedy pracovať. Jeho piesne a poéziu som milovala dávno predtým, ako som sa zúčastnila konkurzu do Semaforu. Je to nesmierne milý a energický človek, v skutočnosti žijúca legenda, čitateľská ikona. Miluje ľudí a oni milujú jeho.

Kedy ste ho videla naposledy?

Vlani v septembri. Vystupoval vo svojom divadle s orchestrom Václava Marka. Krstil platňu, na ktorej sa podieľal, a vystúpil s nimi naživo. Ľahko spieval a tancoval, zrazu mu vypadol text, zostal úplne pokojný, priznal svoj problém slovami: “Nebojte sa, ono sa to vráti…” Skočil do toho a pokračoval, a keď sa pieseň skončila, povedal: “Spomenul som si…”, a aby ho nikto neprekonal, odrecitoval vypadnutý text. Ľudia sa smiali a my sme boli dojatí takou obyčajnou ľudskou náladou, úprimnosťou a všetkým tým, čo máme na Jirkovi Suchom tak radi…

Nedávno sme sa o ňom rozprávali so Sabinou Laurinovou, s ktorou sme spolu hrali v pasáži Alfa. Zhodli sme sa na tom, aký bol Semafor skvelý v tom, že nikto nič nepredstieral, afekt a faloš tam nemali miesto…

Čo robíte pre svoju kondíciu? Lebo vyzeráte naozaj dobre…

V prvom rade sa musím priznať, že mám veľa času pre seba, pretože syn je už takmer dospelý. Som na voľnej nohe, nechodím do práce a je len na mne, ako si zorganizujem čas… Koľko sa venujem svojej profesii, spevu, športu, vzdelávaniu a tak ďalej. Svoj čas mám vo vlastných rukách a to mi dáva slobodu. Slobodu v tom zmysle, že som to len ja, kto rozhoduje o tom, čím naplním svoj čas, ako ho využijem, do čoho ho investujem.

Snažím sa pravidelne cvičiť, odkedy som pred rokmi začala mať problémy s ramenom. Pravidelne plávam, cvičím jogu, behám, bicyklujem, v zime lyžujem a snažím sa byť čo najviac vonku. Mám rada aj zdravý životný štýl, uprednostňujem kvalitu pred kvantitou.

Vďaka tomu všetkému som sa výrazne upokojila. Ten kritický hlas, ktorý bol vždy s niečím nespokojný, sa vytratil. Netvrdím, že úplne zmizol, ale rozhodne mi “hovorí” do života oveľa menej ako predtým. Stal sa pre mňa akousi cestou…

A čo strava?

V súčasnosti mi chutia zdravšie jedlá. Nie že by som nemala veľmi rada kačacinu alebo bravčové knedličky, ale častejšie jem ľahšie jedlá, mám rada zeleninu, viem pracovať so strukovinami, milujem ľahké krémové polievky atď. Mastné jedlá už dávno nie sú v mojej mysli a ani sladkosti mi nechutia. Vlastne mi už ani nevyhovuje, že som po jedle unavená. Zároveň si potrebujem aj pochutnávať, jedlo je dar a veľké potešenie zo života, o ktoré by bola škoda sa ochudobniť. Dbám aj na to, aby som svojmu telu dodala dostatok vitamínov a minerálov z čerstvých surovín.

A čo vy a potravinové doplnky?

Našla som veľkú záľubu v bylinkách. Rada pijem rôzne čaje a ich odvarmi som si vyliečila nejeden kožný problém či niektoré tráviace ťažkosti. Pozorujem “štyri ročné obdobia” a vnímam, čo mi v ktorom z nich príroda ponúka.

Vďaka kamarátke Martine Stoklasovej, ktorá pracuje v SUPERIONHERBS, som sa zoznámila s hubami reishi. Jedného dňa mi láskavo darovala balíček, a keďže som už bola poučená čítaním o nich, začala som ich s dôverou skúšať…

Na základe vlastnej skúsenosti ich môžem odporučiť. Reishi zaraďujem do svojho jedálnička najmä na jeseň, pretože výrazne posilňujú imunitu. K ich užívaniu som priviedla aj svojho syna a rodičov a som rada, že nám všetkým prospievajú.

Ak by niekto chcel začať s užívaním húb reishi, môžem s čistým svedomím odporučiť SUPERIONHERBS, pretože ponúkajú najlepšie extrakty v špičkovej kvalite a z overených zdrojov.

Zároveň si nemyslím, že ma spasí nejaký výživový doplnok. Opäť zdôrazňujem, že životný štýl je komplexná téma. Ak ju beriem vážne, musím byť k sebe úprimný a pozrieť sa na to, ako som na tom so spánkom, s alkoholom, so stresom, so vzťahom k sebe samému…

V jednom rozhovore ste povedali, že odložiť svoje ego bokom je celoživotná úloha a proces. To ma príjemne prekvapilo, pretože ego hviezd šoubiznisu zvyčajne nie je príliš v pozadí. Aké sú vaše cesty k vnútornej celistvosti? Ste veriaci?

Stále som na ceste… Niekedy vyslovím hriešnu vetu, že mi je ľúto, že som sa nenechala priviesť k viere. Myslím si, že viera je pre veriaceho človeka veľkou oporou v časoch radosti i ťažkostí, akýmsi kompasom… Je veľkou pomocou pri hľadaní pravdy… Putovanie veriaceho človeka je určite bolestné, ale možno menej ako putovanie tých z nás, ktorí dar viery nedostali. Už dávno viem, že viera je opora – nie barlička, ako sa niekedy posmešne hovorí. Viera ponúka konzistenciu. Jasne pomenúva dobro a zlo, a ak sa človek drží jej pravidiel, potom aj keď vidí, že sa pošmykol a padol, je ľahšie vstať a pokračovať v ceste.

Osobne sa musím priznať, že v posledných desaťročiach ma viac ako kresťanstvo zaujímalo, čo ponúkajú východné kultúry. Páči sa mi, že filozofie východných kultúr a náboženstiev rešpektujú človeka aj s jeho chybami, sú k nemu láskavejšie a toľko nereptajú nad jeho nedostatkami. Páči sa mi aj to, že kladú dôraz na prítomný okamih, autentické prežívanie, upokojenie a uvedomenie si života a vďačnosť zaň. Zaujali ma aj témy ako súcit a odpustenie.

Máte priateľov aj medzi kresťanmi?

Mám a v ich spoločnosti sa cítim dobre. Nikoho by som nevyvracala, hoci pojem hriechu, ako som povedala, mi nie je vlastný. Priznávam si všetko, a tak si dávam slobodu. Vďaka tomu sa mi žije lepšie, hoci úplné zmierenie mi to ešte neprinieslo. Vždy, keď mi niekto, na kom mi záleží, zomrie, cítim sa hrozne. Ten človek mi strašne chýba, trápim sa a môžem si stokrát opakovať, že existuje iná dimenzia, nepomáha to…

Obdivujem všetkých, ktorí sú vo svojom duchovnom vývoji tak ďaleko, že dokážu smrť svojich blízkych prijať v pokoji, ja to zatiaľ nedokážem.

Veľmi sa mi páčilo, ako ste spievali a zahrali hit Spievam v daždi na Tvoja tvár je známym hlasom. Je to pieseň, ktorú milujem, krásna a vtipná oslava života a lásky. Je niečo, čo by ste ešte chceli v živote dosiahnuť, alebo sa skôr nechávate unášať životom a spievate si v daždi?

Určite, stále mám rôzne túžby – osobné aj pracovné. Rozhodne sa nechystám do dôchodku a neviem si predstaviť, že by som to niekedy plánovala. Som aktívny človek a na javisku som šťastná. Takže kým mi to bude spievať a niekto to bude chcieť s radosťou počúvať, budem pokračovať…

Čo si želáte zo všetkého najviac?

Cítiť sa šťastná a cítiť, že je ľuďom so mnou dobre. A mať novú hviezdu na svojom pomyselnom nebi.

To si želám aj pre vás, Leona. Vďaka za rozhovor!